Stará dobrá beznádej alebo ako sa vyhrabať zo sračiek v cudzine

Tento text vznikol, aby ste náhodou nenadobudli dojem, že cestovanie po Iráne je prechádzka ružovou záhradou, kde ide všetko hladučko ako po použití správneho druhu lubrikačného gélu. Niekedy je to drsná jazda až sa práši a iskry lietajú.

Prechádzajú si tým aj ostatní cestovatelia v iných krajinách. Na Instagramčekoch ovešaných krásnymi fotkami uvidíte len tie bomba momenty, ale vedzte, všetci si prechádzame sračkami, niekedy len takými po kolienka, niekedy naozajstným hovnádom.

Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Nakoniec sa všetko vyriešilo, na dobré obrátilo, aj sprcha bola. Naučila som sa, že vždy je tu niekto, kto ti podá pomocnú ruku, aj keď ju máš od hovna.

Takže ak sa vám chce čítať moje doterajšie najhoršie zážitky, smelo do toho, tu sú. Chcela by som vás veľmi pekne poprosiť, aby ste sa z nich poučili. A ak nie, aspoň sa pobavte.

Kamarátka beznádej a príchod do Isfahánu

Môj najčerstvejší zážitok. Obuvníkove deti chodia bosé a tí, čo majú plný pysk rád o cestách do Iránu, zabudnú na to, že po troch mesiacoch treba registrovať mobil. Tak sa mi stalo, že som si strčila svoju iránsku kartičku do svojho ajfónu a zapla. Chvíľu všetko išlo, dala som Mohamedovi vedieť, kde budem stáť a kde ma má naložiť do auta, proste pohoda.

Potom vypadol signál a nemám ho doteraz.

Dôvod je ten, že ak si kúpite v Iráne SIM kartu a strčíte ju do mobilu, platí len tri mesiace a potom treba registrovať telefón. Zabraňuje sa tým dovozu telefónov načierno. SIMku vám môžem požičať, vám v telefóne fungovať bude. Fungovať bude vo všetkých, len nie v tom mojom.

Long story short. Mohamad ma šťastne našiel a odviezol na stanicu v Kashane a tam ma naložil na bus. Ten, ako na potvoru, nemal wifi. Super. Vystúpila som v Isfaháne na autobusovej stanici a nikto o tom nevedel.

Žiadny signál, žiadny internet, nič. Ušúľala som si cigu a rozmýšľala, že teda čo so mnou bude takto o jedenástej večer, bez signálu. V Isfaháne.

No a hovorte si čo chcete, na cige sa vypína všetko sústredenie na okolitý svet, takže modzog má čas dať si súvislosti dokopy. No a ten môj vymyslel, že však daj si do telefónu svoju slovensku SIMku a zavolaj. No veď brilantné!

Zavolala som Rasulovi (neviem prečo, keď Hadi je pre mňa vždy voľbou číslo jedna) a povedal mi, že Hadík po mňa príde o 15 minút. Medzitým som čakala v hale, kde som sa dala do reči s tromi zajacmi. Jeden chcel, nech mu ušúľam cigu, druhého som ohurovala svojou biednou Perzštinou a tretí sa cez svojho anglicky hovoriaceho kamoša opýtal, či by som nechcela byť jeho frajerka.

No a potom si po mňa prišiel môj šéf a všetko ostatné prestalo existovať.

Poučenie z krízového vývoja: Daj si fajku, nerob paniku a určite niečo vymyslíš.

Odrby od taxikárov alebo Tie kurvy sú všade rovnaké

Je mi naozaj ľúto všetkých dobrých a poctivých taxikárov, ktorých kolegovia sú obyčajné svine. Možno ste si to všimli aj vy, ale ak vás taxikár ošmekne, nikdy to nie je o pár drobných. Vždy je to riadna šupa peňazí.

Keď sme vystúpili z lietadla v Teheráne, bolo 3:30 ráno. Prirátajte si vízový proces a všetko. Ani sa nenazdáte a svitá. Takto uťahaní sme vyšli pred halu, kde sa nás hneď ujal nejaký šikovníček s taxíkom, že nás za 15 eur odvezie. Dispečerská búdka bola prázdna, tak vravím že OK, nie je to zlé. V tom čase bola jednotná cena za taxík do mesta 800 000 IRR, čo v máji 2018 predstavovalo 16 eur. Dnes sú to štyri dve eurá, podotýkam (za čas, kým som článok dokončila, kurz sa zmenil na 200 000 IRR za euro).

Keď sme dorazili na letisko Mehrabad, aby sme stihli let do Shirazu, kokotko si vypýtal 30 eur s tým, že veď nám povedal, že 15 eur za jedného. No nie, kamoško, nepovedal si. Ale nabudúce budem vedieť.

Poučenie z krízového vývoja: Dohodnúť cenu vopred a zistiť si, či je to za všetkých.

Jedno malé sklamanie z Kashanu

Po týždni plnom jedla, radosti, trávy a nekonečného blaha v Isfaháne ma čakal presun do Kashanu. Tam si ma vyzdvihol Mohammad. Ten istý, čo ma viezol z letiska. Je to super chlapík, na ktorého sa dá spoľahnúť. Čo je fakt čudné, lebo je to šibnutý chaosák prvej triedy.

Keď sme dorazili do púšte, bolo už pomerne neskoro. Takže sme šli rovno na camping a postaviť stan. To bola chyba, lebo bolo fakt dosť veterno. Napriek tomu sme sa rozhodli ostať tam spať. No, spať. Ja by som aj spala, ale Mohammad spať nemohol, lebo stan sa vo vetre hýbal a robil zvuky. Mne to bolo jedno, ja zaspím aj pri zvukoch delostrelectva.

Po asi 90tej požiadavke nech nespím a nech sa radšej rozprávame, som sa už fakt nasrala a poslala ho do riti. Z púšte sme odišli skoro ráno. Bola som špinavá, všetko som mala od piesku. Bola som nevyspatá, unavená, hladná a nasraná.

Mohammad to tušil a radšej bol ticho, aby mi nešiel na nervy. Vyložil ma v byte, ktorý prenajíma turistom. No a tam pomyselný pohár pretiekol. Nešla totiž teplá voda.

On odišiel a ja som začala vytriasať piesok z kufra. Macbook pri otvorení zaškrípal a v nabíjačke mal piesok, ale žil. Zato môj foťák to vzdal. To už som si myslela, že sa rozrevem, keď tu zrazu som sa rozrevala naozaj.

Lenže to už som písala na WhatsAppe Hadimu a opísala mu svoj problém. O dve hodiny neskôr som sa už sprchovala v päťhviezdičkovom hoteli.

Na Mohammada aj napriek všetkému nemôžem povedať nič zlé, lebo robil čo mohol. Ale okolnosti boli príliš fuj.

Poučenie z krízového vývoja: Nemysli si, že vieš všetko najlepšie a že si vždy poradíš. Ak máš za sebou tých správnych ľudí, hneď je všetko lepšie. A maj takého super šéfa, ako ja.

Piesok som si z očí a zubov vymývala ešte tri dni.