Taarof, alebo Perzská etiketa
Peržania sú národ hrdý a slušný a prejavuje sa to práve tým, že majú svoju etiketu. Nazývajú to "Taarof", číta sa to taruf alebo aj tarof. Na prvý pohľad to nedáva vôbec zmysel.
Keď ti niekto niečo ponúka, musíš ho najskôr odmietnuť a potom sa tváriť, že mu robíš vlastne láskavosť tým, že jeho ponuku prijmeš.
Zmysel to nedávalo ani mne, no takmer po dvoch rokoch od prvého kontaktu som konečne prišla na to, ako to vlastne funguje a zistila som, že to vlastne zmysel dáva.
Najprv si ale povedzme, ako to vyzerá. Prejavy taarofu môžete vidieť úplne všade, na ulici, na pracovisku. Zahŕňa to množstvo situácií, no vždy to začína tým, že jeden človek druhému niečo ponúkne. Môže to byť hocičo- jedlo, služba, alebo to, že môže prejsť dverami prvý.
Ten druhý človek to musí odmietnuť trikrát. Ak odmietne štvrtý raz, tak to znamená, že to naozaj nechce. Na štvrtý raz sa už môže daná vec prijať, ale strašne neochotne.
Inak povedané, tvoje oči môžu totálne žrať ten koláčik na stole a sliny ti môžu tiecť až poza uši, nesmieš si ho vypýtať. A keď sa ťa ešte hostiteľ opýta, či chceš ten koláčik, tak musíš povedať, že nie. Úplné týranie, že?
Teraz sa však na to pozrime trošku z psychologického hľadiska a pripočítajme k tomu aj náturu Peržanov ako takých.
Ako hrdý človek nie si predsa odkázaný na to, čo ti druhí dajú. To znamená, že ak ti niekto niečo ponúka, tak ho musíš odmietnuť, lebo ty to predsa nepotrebuješ (aj keď v skutočnosti po tom koláči pokukuješ už dve hodiny). Ak sa nakoniec rozhodneš vec prijať, robíš to len preto, že urobíš tomu druhému láskavosť (že ho toho koláča teda zbavíš, keď to inak nejde).
Taarof má teda pravdepodobne pôvod v povahe Peržanov, ktorí sa považujú za hrdých a vznešených. Prejavuje sa to nielen v etikete, ale v každodennom živote- chodia vždy upravení (Iránec by nenamaľovaný nevyšiel ani so smeťami), ale napríklad aj v zahraničných vzťahoch (a Trump sa môže čudovať, prečo rokovania zlyhávajú).
Ja v taarofe ale vidím aj inú rovinu, a síce koncept vďačnosti a záväzku. Darčeky sa totiž často zneužívajú na manipuláciu s ľuďmi. Nielen medzi priateľmi a partnermi, ale aj vo vzťahu rodičia-deti (kúpila som ti tú Barbie, tak teraz budeš poslúchať. Kúpil som ti BMW, takže žiadne kávičky s kamoškami, ty fľandra).
Tým nechcem povedať, že ak ti niekto ponúkne slané tyčinky, že od teba niečo potrebuje a ide s tebou manipulovať, ale hádam chápeme princíp. Niekto mi niečo dáva zadarmo, takže možno očakáva, že preňho niečo urobím, alebo mu tiež niečo dám. Aj keď to tak byť nemusí.
Taarof je teda taká malá psychologická hra. Ty mi niečo ponúkaš, ale ja to od teba nechcem, lebo bohvie, čo tým sleduješ. A ja som aj tak príliš hrdý na to, aby som si to len tak vzal. Ak si už niečo vezmem, nemám byť vďačný ja, ale ty, že som si to vôbec od teba ráčil zobrať.
Iste ste si všimli, že sa takto správame aj my, Slováci, najmä ak ide o väčšie veci či služby. Peržania to dotiahli až na tú úroveň, že sa vedia pohádať aj o prvý čips na stole.
No a teraz tá najväčšia šupa. Peržania sú zvyknutí na to, že turisti taarof nepoznajú. Takže aj tak nikdy neviete, či s vami tarofujú alebo nie. Ja to robím tak, že sa normálne narovinu opýtam.
Keď ti niekto niečo ponúka, musíš ho najskôr odmietnuť a potom sa tváriť, že mu robíš vlastne láskavosť tým, že jeho ponuku prijmeš.
Zmysel to nedávalo ani mne, no takmer po dvoch rokoch od prvého kontaktu som konečne prišla na to, ako to vlastne funguje a zistila som, že to vlastne zmysel dáva.
Najprv si ale povedzme, ako to vyzerá. Prejavy taarofu môžete vidieť úplne všade, na ulici, na pracovisku. Zahŕňa to množstvo situácií, no vždy to začína tým, že jeden človek druhému niečo ponúkne. Môže to byť hocičo- jedlo, služba, alebo to, že môže prejsť dverami prvý.
Ten druhý človek to musí odmietnuť trikrát. Ak odmietne štvrtý raz, tak to znamená, že to naozaj nechce. Na štvrtý raz sa už môže daná vec prijať, ale strašne neochotne.
Inak povedané, tvoje oči môžu totálne žrať ten koláčik na stole a sliny ti môžu tiecť až poza uši, nesmieš si ho vypýtať. A keď sa ťa ešte hostiteľ opýta, či chceš ten koláčik, tak musíš povedať, že nie. Úplné týranie, že?
Teraz sa však na to pozrime trošku z psychologického hľadiska a pripočítajme k tomu aj náturu Peržanov ako takých.
Ako hrdý človek nie si predsa odkázaný na to, čo ti druhí dajú. To znamená, že ak ti niekto niečo ponúka, tak ho musíš odmietnuť, lebo ty to predsa nepotrebuješ (aj keď v skutočnosti po tom koláči pokukuješ už dve hodiny). Ak sa nakoniec rozhodneš vec prijať, robíš to len preto, že urobíš tomu druhému láskavosť (že ho toho koláča teda zbavíš, keď to inak nejde).
Taarof má teda pravdepodobne pôvod v povahe Peržanov, ktorí sa považujú za hrdých a vznešených. Prejavuje sa to nielen v etikete, ale v každodennom živote- chodia vždy upravení (Iránec by nenamaľovaný nevyšiel ani so smeťami), ale napríklad aj v zahraničných vzťahoch (a Trump sa môže čudovať, prečo rokovania zlyhávajú).
Ja v taarofe ale vidím aj inú rovinu, a síce koncept vďačnosti a záväzku. Darčeky sa totiž často zneužívajú na manipuláciu s ľuďmi. Nielen medzi priateľmi a partnermi, ale aj vo vzťahu rodičia-deti (kúpila som ti tú Barbie, tak teraz budeš poslúchať. Kúpil som ti BMW, takže žiadne kávičky s kamoškami, ty fľandra).
Tým nechcem povedať, že ak ti niekto ponúkne slané tyčinky, že od teba niečo potrebuje a ide s tebou manipulovať, ale hádam chápeme princíp. Niekto mi niečo dáva zadarmo, takže možno očakáva, že preňho niečo urobím, alebo mu tiež niečo dám. Aj keď to tak byť nemusí.
Taarof je teda taká malá psychologická hra. Ty mi niečo ponúkaš, ale ja to od teba nechcem, lebo bohvie, čo tým sleduješ. A ja som aj tak príliš hrdý na to, aby som si to len tak vzal. Ak si už niečo vezmem, nemám byť vďačný ja, ale ty, že som si to vôbec od teba ráčil zobrať.
Iste ste si všimli, že sa takto správame aj my, Slováci, najmä ak ide o väčšie veci či služby. Peržania to dotiahli až na tú úroveň, že sa vedia pohádať aj o prvý čips na stole.
No a teraz tá najväčšia šupa. Peržania sú zvyknutí na to, že turisti taarof nepoznajú. Takže aj tak nikdy neviete, či s vami tarofujú alebo nie. Ja to robím tak, že sa normálne narovinu opýtam.
Komentáre
Zverejnenie komentára