Duňa a Fuňa: Púštny zábavný park Varzaneh

Požičané od TAP Persia

Keď človek vidí takéto fotky, povie si, že toto proste musí vidieť. Noc na púšti, kde je najbližšie mesto na hony vzdialené a po svetelnom smogu ani chýru, som jednoducho chcela zažiť. Ako vedúca zájazdu som rozhodla, že pôjdeme do mestečka Varzaneh a jeho priľahlej púšte.

Ako už asi viete, počasie nám neprialo a tak z romantiky pod hviezdami nebolo nič. Počasie bolo tak nejako stále proti nám. Shiraz zatienil kúdol prachu, Yazd detto. Cestou do Varzanehu sme zažili drámu s prichádzajúcim krupobitím a zážitok s veľmi milým ujkom, ktorý nás pred nimi zachránil.

Asi o desať minút začnú padať krúpy veľkosti hrachu. Totálne super.

Z Yazdu sme odišli autobusom, ktorý šiel do Isfahánu. Pred týmto mestom je odbočka na Varzaneh a tam nás aj milý autobusár nechal. Po peripetiách s transportom sme dorazili do domu sprievodcu menom Roohollah Khalili. Uvarili sme si kávičku (popradskú z domu, bejby) a prichystali sme sa na stanovačku v púšti.

Na dome sme sa stretli so skupinkou Holanďanov, ktorým som tento výlet odporučila na Facebooku. Chceli skúsiť sandboarding. To je také, že ideš na snowboarde dolu dunou. Nie je to také hrozné, ako sa zdá- piesok je dosť pomalý, až tak, že sa nedajú robiť oblúčiky. Ja som si aj tak netrúfla. Aj preto, že som v živote nestála na boarde a zároveň som si nechcela zničiť moje drahé operované kolienko.

Čím ďalej, tým sypkejší piesok. Spálila som všetky hranolky, ktoré som v živote zjedla.

Vyskákali sme z auta a začali vychádzať na dunu, ktorá mohla mať tak 60 a viac metrov. Po desiatkach minút neefektívnej chôdze, pri ktorej som sa viac zabárala než chodila, som zistila, že nie som ani v polovici. Ostatní, vrátane Roohollahovej malej netere dávno hore, len Sladkovská funí a nevie sa pohnúť.

Lenže ako správna oceľová žena som si povedala, že teraz sa už na to nevykašlem a nenechám sa vysmiať od nejakej duny. Síce mi to trvalo strašne dlho a skoro som dušu vypľula, ale napokon Fuňa porazila Duňu a zrazu som stála na vrchole!

Chalani chystajú snowboard

Hneď vedľa dún je takmer vyschnuté slané jazero. Martinovi sa tam veľmi nepáčilo, ale zato ja som si to užila náramne. Obkolesil ma tam hlúčik tetiek z Isfahánu, vypytovali sa ma, že odkiaľ som a kam idem a že kde som kúpila tie moje kozy. No, narástla som si ich. Rehotali sa ako kone.

Ako vidno na fotkách, búrka sa okolo nás točila a chystala sa zaútočiť. Keď sme však prišli do púštneho kempu, zistili sme, že tam už bola. Nechala po sebe mokrý a studený piesok a mraky. Fučalo tam hádam vác jak v Trnave a tak sme sa otočili a šli do domu. Aj sme boli radi, lebo sme boli opäť vyčerpaní a zaspali sme ako mačence na cecku.

Na druhý deň nás Roohollah posadil na dedinský kus šrotu, ktorý bol vraj autobus. Vravím, že keby bol ešte o niečo hnusnejší, dosiahol by slovenskú kvalitu. Po hodine cesty sme dorazili do Isfahánu. Tam bude naša ďalšia zástavka.