Autobusom po Iráne: Taký luxus nemáme ani na Slovensku

Len pripomeniem, že sme našu dvojtýždňovú tour de Iran začali v Shiraze, kam sme prileteli vnútroštátnou linkou z hlavného mesta. Odtiaľ sme sa postupne autobusmi presunuli do miest Yazd, Varzaneh, Isfahan a napokon naspäť do Tehránu.

Je tu taká možnosť, že si prenajmete auto. Túto možnosť zvoľte v prípade, že vám neprekáža šoférovať brutálne štreky. Napríklad presun zo Shirazu zabral autobusom vyše šesť hodín.

Tu si asi pomyslíte, že autobusy si to aj tak šinú 90tkou na tempomate aby náhodou nevyskočila spotreba, takže sú pomalé. 

Deti moje zlaté, tu ste v Iráne, kde plná nádrž nafty stojí menej ako u nás jeden liter. Autobusy tu letia 130 po diaľnici a obiehajú sa v tej rýchlosti tak tesne, že si zrkadlami takmer dávajú high five. Celkovo je to zážitok, však poďte sa pozrieť sami.

Ešte si dovolím spomenúť, že lístky sa kupujú priamo na autobusovej stanici, alebo pekne poprosíte vášho miestneho sprievodcu aby vám ich bookol. Zaplatí ich cez internet a vašim eurám sa len poteší.

Prvý bus zo Shirazu do Yazdu mal odchádzať najskôr z 13. nástupišťa. Potom 15. a nakoniec sme odišli z zdvanástky. Šofér mal čelné sklo ovešané plyšovými medvedíkmi tak husto, že by mohli slúžiť ako airbagy pre celé osadenstvo busu. Autobus bol inak moderný a pohodlný. 

Na jednej strane bol dokonca iba jeden rad sedačiek, na druhom dva. Aj miesta na nohy bolo hojno. Nie ako v "luxusnom" RegioJete, kde sa mačkáte tak, že ešte aj uličkou prechádzate na kant.

Ako som už spomenula v inom poste, na sedačke pred nami sedela pani s dvomi deťmi. Môj spolupútnik Martin sa s nimi skoro celú cestu hral. Aspoň mala mamka pokoj. Celkovo mal ten autobus takú priateľskú atmošku. Sused cez uličku nám dal sušené figy a oiešky, my jemu zvyšok cukríkov zo Slovenska. Aj deťom sa ušlo. A ich mama sa nás nakoniec opýtala, či ideme bývať ku nej. Celé to bolo také ňuňu a zlaté.

Ďalší autobus šiel z Yazdu do Isfahánu. Pomohol nám ho zabookovať Amirko, náš sprievodca. Bus sme našli bez problémov. Štvorhodinová adrenalínová jazda mohla začať. V tomto autobuse nám dokonca dali malé občerstvenie a vodu, aj napriek tomu, že ramadán visel za nohu. Do útrob autobusu Alah asi nevidí. 

Od sprievodcu z Varzanehu som obdržala inštrukciu o vystúpení pri odbočke do mestečka Varzaneh. Vodiči autobusov na tejto linke túto zastávku poznajú a ani ten náš nemal so skorším vyložením dvoch degešov zo Slovenska problém. 

Okej, keď som povedala zastávku, trochu som to prehnala. Týpek to odstavil na diaľnici a nechal nás tam (v búrke). Diaľnice v Iráne sú úplne iné ako tie naše. Nemajú zvodidlá a všetky tie hogofogo bezpečnostné prvky v súlade s najnovšími normami EÚ, ale zato sú rovné a kvalitne urobené. Keď po diaľnici idete, vôbec vás netrasie a nehádže ako napríklad u nás. My sme cez túto štvorprúdovku museli peši prebehnúť. S kuframi. V búrke a krupobití. Bola som nadšená.

Iránska pohostinnosť alebo ako nás neznámy ujo zachránil pred krúpami

Všetko sa však na dobré obrátilo a sprievodca Roohollah nás posadil na autobus z Varzanehu do Isfahánu. Najskôr som si myslela, že si robí z nás srandu. Oproti moderným mega autobusom sme mali ísť niečím, čo vyzeralo ako vytiahnuté zospodu kopy hrdzavého šrotu. Aj vnútri to bolo staré, špinavé a rozhegané tak, že keby to bolo ešte o stupeň hnusnejšie, dosiahlo by to úroveň ktorejkoľvek slovenskej SADky.

V Isfaháne nás už čakal šéfko Hadi aj s kľúčami od paláca. Okrem super ubytovania nám však bookol aj super autobus. Keby to malo krídla, bolo by to skvelé súkromné lietadlo. Vnútri iba tri sedačky vedľa seba. No, sedačky. Kreslá. Široké a pohodlné, sklápateľné a s vysúvacími podnožkami. Keď som sklopila operadlo, nikomu to neprekážalo, lebo rozostupy medzi sedačkami boli obrovské. 

Navyše, mali tam fakt výborný internet, aj najesť nám dali. Evidentne je v autobuse zakrivený časopriestor kde nie je ramadán, ale všade naokolo je. Dokonca sa nikto nepohoršoval, keď som si zložila šatku. Na odpočívadle nám dali kávičku, aj pofajčiť sme si mohli.

Tu som si uvedomila, že hoci je Irán na papieri islamská republika, veľmi sa tu na to nehľadí. Áno, ženy musia byť zahalené a všetko, ale doma si každý robí, čo chce. Veď Alah nevidí :)